|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Počet návštev:
1+2=4
Záchrana vozňov pozemnej lanovky Starý Smokovec - Hrebienok
16. septembra 2007 sa na Terčíkov povel vydali na svoju poslednú púť dve tatranské vozne – vozne s číslami 1 a 2.
Úctyhodných 37 rokov vozili malých i veľkých, turistov i lyžiarov a tisícky návštevníkov Vysokých Tatier. Kolobeh života
je však nezastaviteľný, a tak ich už v blízkej budúcnosti nahradia moderné, rýchlejšie a možno pohodlnejšie vozne. Ich
životná púť teda skončila a nastúpili do penzie. Nechýbalo veľa a stali by sme sa svedkami ich najkrutejšieho odchodu do
dôchodku - rozpálenia a zošrotovania.
Aktivista za záchranu lanoviek, Dano Zajko, si už lámal hlavu nad prevozom a finančnou zbierkou. Špekulovalo sa nad
výškou celého transportu, ktorý by na klasickom nákladnom aute neprešiel popod trolej na priecestiach TEŽ. Zvažoval sa
aj variant položenia na bok, ale to by však konštrukcia lanovky nevydržala.
Postupom času však začalo „prihárať“. Iniciatívu do vlastných rúk zobralo niekoľko nadšencov z Veterán klubu železníc
Poprad, ktorí jednoducho nechceli prísť o jeden míľnik dopravy vo Vysokých Tatrách. Dadoo obnovil zbieranie peniažkov do
zbierky a spoločne sme začali obvolávať spoločnosti zaoberajúce sa nadrozmernou prepravou. Najväčším problémom sa
samozrejme ukázala dĺžka vozňov 18m. Keď sa konečne našiel niekto schopný dostať ich dole, po chvíľke obhliadky terénu v
Starom Smokovci radšej od prevozu ustúpil.
Viac ako tri týždne sme robili čo sa dá, a napokon usúdili, že na Slovensku neexistuje dopravca schopný dostať to vcelku
dole. Padol konečný verdikt – rozdelenie na polovicu. V tom prípade by ich bolo možné bez väčších problémov dostať do
Popradu. A to prostredníctvom dopravcu priamo spod Tatier. 15. a 16. októbra sme ich pomocou rozbrusovačky a autogénu
šetrným rezom rozrezali na polovicu.
Veľký deň „D“ nadišiel v stredu 17. októbra, teda presne mesiac po ich znesení z trate. Na 7.30h bol dohodnutý začiatok
prác a aj príchod podvalníka a žeriavu.
Podvalník dorazil do Smokovca takmer načas, ale pevnosť našich nervov vyskúšal žeriavnik, ktorý sa na „pľac“ dostavil až
10.10h! Ihneď po jeho príchode sa polovička dvojky kabíny začala upevňovať pomocou pásov a reťazí a za malú chvíľu už
ktosi skríkol „letííííííméééééé...“ Nasledovalo dôkladné upevnenie na podvalníku, nástup do doprovodných vozidiel a
odchod do budúceho Múzea tatranskej dopravy v Poprade. Počas cesty lanovka vzbudzovala obdiv takmer všetkých okoloidúcich.
Hlavne keď tatranskými ulicami prešla 3. a 4. polovica začali mnohí rátať na prstoch a nechápavo krútiť hlavou koľko to
lanoviek vlastne na pozemnej dráhe jazdilo :-) Úspešne sme dorazili na určené miesto, na pľac bleskovo umiestnili
podvaly a začali spúšťať. A dvojka začala spoznávať svoje budúce pôsobisko.
Počas prepravy posledného dielu nám už veru mesiac svietil na cestu. Úspešne však dorazil do Popradu aj zvyšný kúsok
„jednotky“. Záchranná akcia dopadla nad očakávania vynikajúco, bez veľkých problémov a hlavne bez akejkoľvek ujmy na
zdraví. To bolo to, čo sme si všetci želali...
Neostávalo nič iné ako zložiť poklonu pred profesionálnym prístupom vodiča podvalníka z firmy p. Saraku st. a žeriavu od
p. Saraku ml. Za ich maximálne bezpečnú prácu im patrí veľká vďaka. Taktiež veľmi pekne ďakujeme: