Apríl roku 1983 bol začiatkom, ktorý sa zapísal do histórie nielen tatranskej električky, familiárne prezývanej Kométa, ale aj do histórie samotného Veterán klubu. Práve vtedy, 12. apríla 1983 sa začal znovu písať jej životopis. Ubehlo veľa dní od doby, keď bola Kométa, tak ako ostatné pred ňou vyradená z prevádzky. Šesť rokov stala na odstavných koľajach Rušňového depa Poprad, až si ju všimli vtedy ešte mladí ľudia z depa, ktorí zanietene začali s jej rekonštrukciou.
Začiatky neboli ľahké. Bolo potrebné zohnať dokumentáciu, rôzne fotografie, keď sme chceli, aby Kométa bola obnovená tak, ako v roku 1913 vyšla z továrne Ganz Budapešť. Žiaľ, nepodarilo sa dať dokopy potrebnú dokumentáciu, ani z Maďarska, a tak sa riešila jej obnova, exteriéry, interiéry, ako už bola prerobená pre podmienky vtedajších ČSD. Snaha a elán, i chuť do roboty nám nechýbala. To, čo nám chýbalo, boli peniaze a snáď i viac pochopenia zo strany hospodárskych orgánov. Nestačilo teda ani množstvo odpracovaných hodín vo svojom voľnom čase. Pracovali sme takto až do novembra 1986. Stáli sme pred problémom ako ďalej pokračovať, pretože niektoré práce sa už amatérsky robiť nedali. Vtedy zasiahol osud.
Československá televízia potrebovala pre niektoré scény zo seriálu Rodáci starú električku s prívesným vozňom. Po dohode s bývalou Správou východnej dráhy v Bratislave sa rozhodlo, že Kométu a jeden prívesný vozeň budú opravovať pracovníci Strediska generálnych opráv v RD Poprad. Profesionálne sa s opravou začalo koncom januára 1987 a všetky práce na Kométe a vozni boli ukončené 28. marca 1987. O dva dni neskôr už obnovená historická súprava excelovala pri nakrúcaní televízneho seriálu Rodáci, medzi Tatranskou Poliankou a Vyšnými Hágami. Takto sa zavŕšil dávny sen a veľká iniciatíva Jaroslava Vanča, Jaroslava Pytela, Milana Oravca, Vlasťa Fendeka, Vlada Jánkopála, Stana Antalíka, Vlada Plavca, Ing. Zdena Špaka, Ladislava Kromku, Pavla Mikuščáka, Jozefa Miňovského, Jána Gronského a Mariána Vaverčáka, v tom čase členom mládežníckeho kolektívu. Prešlo jedenásť rokov, čo bola Kométa vyradená z prevádzky a mala byť zošrotovaná. Medzitým sme sa utvrdili, že správna iniciatíva, srdce železničiara, neformálny vzťah k profesii a úcta k histórií, nie slovami, ale aj skutkami, môžu urobiť železnici obrovskú reklamu.
12. apríla 2008 ubehlo už 25 rokov od chvíle, keď sa partia nadšencov vrhla do opravy historickej električky. Od tej doby prešlo veľa času, mnohé sa zmenilo. Sprevádzkovanie historickej súpravy na tatranskej železnici dodalo veľa odvahy a ďalšieho elánu partii nadšencov mládežníckeho kolektívu. Začali organizovať rôzne podujatia, pri príležitosti okrúhlych výročí železničných tratí v regióne, ktoré sa dali počítať na desiatky.
V roku 1991 sa začali šíriť myšlienky, aby sa pozornosť obrátila aj na parnú trakciu a rozšírili sme zbierky aj rušňov motorovej trakcie. V decembri 1991 sa traja z kolektívu, Stano Antalík, Vlado Jánkopál a Marián Vaverčák vydali do Bratislavy a po dvoch dňoch doviezli do Popradu vyradený parný rušeň 477.013.
Vtedajšie sny sa podarilo premeniť na skutočnosť. V Rušňovom depe Poprad je funkčný parný rušeň Papagáj, motorový vozeň M240.042, motorový rušeň T466.0254, historická súprava električky a dvoch dobových vozňov a mnoho ďalších vozidiel. Bohužiaľ, aj v tomto kolektíve nastali silné názorové rozdiely. Po sprevádzkovaní exponátov na normálnom rozchode sa 8. júla 2008 od Veterán klubu železníc oddelila skupinka ľudí, ktorí si vytvorili vlastný klub. V napĺňaní ich ďalších snov im držíme palce.
V súčasnosti sa všetky aktivity Veterán klubu železníc zamerali na všetko čo súvisí s históriou a prevádzkou tatranskej železnice. Obnovila sa dvadsaťpäťročná myšlienka vytvorenia Múzea tatranskej dopravy, pričom sa pomaly premieňa na skutočnosť. V poslednom období sa najmä vďaka Železniciam Slovenskej republiky darí organizovať rôzne akcie súvisiace nielen s výročiami tatranských železničných tratí, ale i s kultúrnymi podujatiami vo Vysokých Tatrách (napr. otváranie a zatváranie letnej, zimnej sezóny a pod.). Aktivity nášho klubu smerujú aj k zachovaniu súčastí dopravného systému v Tatrách, najnovším hitom bola záchrana vozňov pozemnej lanovej dráhy Starý Smokovec – Hrebienok. Veríme, že všetky naše sny premeníme na skutočnosť a naďalej sa nám bude dariť dokumentovať a prezentovať históriu železničnej dopravy vo Vysokých Tatrách.